Jozef Repaský
Aj by som ti dal hlas, ale čo keď prepadne.
S takýmito názormi, či vetami od priateľov, známych a aj neznámych sa začínam v ostatnom čase blízko k voľbám stretávať čoraz častejšie. Voliť „menšie zlo“ a „nech tvoj hlas neprepadne“ .
Aj keď život mi ukazuje, že nechať veci plynúť je najschodnejšia cesta, snažím sa ho predsa len trochu ovplyvniť. Mám pocit, že s malými neúspechmi sa mi to predsa len darí. Často hovorím priamo, čo si myslím. Bijem sa za pravdu a spravodlivosť. A tak mám nepriateľov aj priateľov. Verím, že tých druhých je viac. Zoznam autorových rubrík: Politika, Spoločnosť, Fotografie, Súkromné, Nezaradené
S takýmito názormi, či vetami od priateľov, známych a aj neznámych sa začínam v ostatnom čase blízko k voľbám stretávať čoraz častejšie. Voliť „menšie zlo“ a „nech tvoj hlas neprepadne“ .
Píšťalkami, anjelmi, koníkmi, prasiatkami a podobnými roztomilými artefaktmi sa ľudia obdarúvajú a zbierajú ich od nepamäti. Tak tomu samozrejme je aj v našej rodine. Každý prírastok má svoju peknú chvíľu, históriu a viaže sa ku konkrétnej udalosti, konkrétnemu priestoru a času. Tento rok sme sa rozhodli využiť „zbierku“ prasiatok na výrobu netradičnej PF - ky. Je ich už cez 50 a všetky sa nezmestili do záberu. Keďže sú symbolom bohatstva a šťastia, celkom sa do tohto roka očakávania ako dopadneme s eurom hodia.
Deň Lucie – 13. december, bol pred zavedením gregoriánskeho kalendára v roku 1582 považovaný za najkratší deň roka. Preto sa k nemu viazali rôzne magické úkony poskytujúce ochranu pred zlými silami. Lucia pochádzala zo Syrakúz a zomrela ako martýrka okolo roku 300. Napriek oficiálnej kresťanskej legende v ľudových vrstvách sa tradovalo, že Lucia bola najväčšia zo všetkých bosoriek, pretože keď ju hodili do plameňov, aby ju upálili ako strigu, nezhorela, ale žila ďalej. V predvečer Lucie na celom území Slovenska dospelí i deti jedli cesnak, ktorý ich mal ochrániť pred zlými duchmi. Niektoré ženy, väčšinou na priadkach sa preobliekli za Lucie. Chodili v početnejších skupinkách a na ich preoblečení sa uplatňovala miestna fantázia. Požiadavky na masku však boli rovnaké. Celá postava mala byť zaodiata do bieleho, na hlave mala Lucia uviazanú bielu šatku, čo najviac stiahnutú do tváre, aby ju nebolo poznať. Tvár si zaprášila múkou. V sprievode niektoré Lucie symbolicky bielili steny a iné vymetali metličkou kúty. / zdroj – Emília Horváthová : Rok nášho ľudu vo zvykoch/
Najväčší „po mikulášsky“ a vianočný darček vo štvrtok na ostatnom mestskom zastupiteľstve v Liptovskom Mikuláši dostal sám primátor Ján Blcháč.
Ako na vás zapôsobil „iný svet“? Slnečno? Slobodne? Sympaticky? Skromne? Sviatočne? Samozrejme? Strange (zvláštne, neobyčajne)? Sebavedome? Seriózne? Silne? Snovo? Spokojne? Srdečne? Svojrázne? Tých „S“ je strašne veľa, ale najviac vystihuje podstatu slovo „slniečkovo“. Ony sú naozaj také malé slniečka. V prvej časti JALE to bolo predovšetkým o prekrásnej tvorivosti na terase a v záhrade školy. Teraz sa presunieme do tepla a rád vám priblížim prostredníctvom fotoaparátu dielňu JEZI. Tak teda vstúpte :
Vitajte v inom svete. Vo svete, kde krôčiky znamenajú kroky, slabiky a slovíčka slová, úsmevy, dotyky a objatia sú plné úprimnosti. Chcem sa s vami podeliť o pár chvíľ strávených medzi mentálne a viacnásobne postihnutými deťmi v rámci projektu „Splynutie dvoch svetov“. Tak teda vstúpte do tvorivej dielne JALE.
Nech ticho na nás nezabúda, ako my nezabúdame na plamienok ponechaný v jaskyni! Malý oznam a pripomenutie, že život okolo nás beží tak rýchlo. Bez ohľadu na to, či chceme, alebo nie. Z času na čas sa však musíme zastaviť a taký bol aj ostatný pondelok. Mal som to šťastie, že mi bolo niekde zhora dané spoznať Ivana Laučíka nielen ako „osamelého bežca“ z učebníc literatúry, ale aj ako kolegu poslanca mestského zastupiteľstva, pedagóga a svojím spôsobom vychovávateľa môjho dieťaťa a detí viacerých mojich vrstovníkov. Svojho času v básni Koloman Sokol napísal, že „živší je život, než tvrdia Traja zamrznutí“ . Kto by to povedal, že zamrznutý Pankrác mu raz bude osudný.
... a nezabudni, že ti nad kolískou Kriváň stál. Často túto vetu počúvam v mestskej obradnej sieni pri uvítaniach detí do života. Je určená skôr rodičom a účastníkom tej milej malej slávnosti, aby nezabudli svojim ratolestiam vštepovať pri výchove lásku k rodnému Liptovu. V rómskej osade pod obcou Pribylina, som však pri pohľade na kŕdeľ hravých detí ostal v rozpakoch. Vravieva sa, že človek si je sám strojcom svojho osudu, či šťastia. Tu však deťom vyberajú osud ich rodičia a je len málo tých , ktorým sa podarí vykĺznuť bez cudzej pomoci z bezútešných podmienok života v osade.
Bola medializovaná, vyzdvihovaná aj zatracovaná, hanebne zneužívaná najmä súčasným vedením mesta v ostatnom predvolebnom aj povolebnom období. Hrozba, že stratou tohto veľkého projektu prestane byť mesto dôveryhodným subjektom a partnerom pre čerpanie európskej pomoci, hnala jej výstavbu dopredu. Na všetky tie peripetie by sa po skončení projektu rýchlo zabudlo. Bolo by sa ...
Liptáci zažili dnes ráno „veľkonočný šok“. Takmer tridsať centimetrov snehovej záplavy prebralo z ranných príprav na oblievanie dievčat a žien, či šibačku viacerých z nás „mužov dodržiavajúcich tradície“. Padajúce chumáče snehových vločiek pripomínali skôr zimnú pohodu ako Veľkonočný pondelok. Priznám sa, nebyť pohľadu cez okno sčasti zakryté kvitnúcimi orchideami – neuverím. Veď posúďte:
Nie. Toto nie je titulok k nejakej krimi story. Po stredajšom „mediálnom“ vystúpení bratislavského funkcionára stredopravej strany vyznávajúcej logicky hodnoty demokracie a pravidlá slušnosti som v šoku hľadal v pavučine internetu – kto to vlastne je? Samozrejme ako vidiecky komunálny politik som registroval jeho nešťastné pôsobenie vo funkcii štatutára Slovenskej televízie a terajšie tiež nie na zahodenie v pozícii predsedu predstavenstva DPMB.
Túra na Baranec od úpätia po vrchol žltou značkou má tri etapy. Je to krásne vidieť pri pohľade zo Žiaru, ale aj z mesta. Začína sa tiahlym zalesneným chrbátom s dvoma časťami. Oddeľuje ich lesná zvážnica. Tu, na „pníku“ som vždy mal po malej stúpavej rozcvičke svoj východzí bod. Na tomto pníku je vidno, ako nám čas uteká pomedzi prsty. Zub času sa na ňom podpísal a z rovnej reznej plochy, na ktorej sedel určite kopec ľudí, sa stal kus nahlodaného dreva.