Pokračovanie lesom v lete príjemné, v zime niekedy veľmi vyčerpávajúce (podľa hrúbky a stavu snehovej prikrývky) vyústi do terénu zakrslých smrekov ošľahaných vetrom a kosodreviny.
V popredí vidno Choč a vzadu Malú Fatru – Veľký Rozsutec a Fatranský Kriváň.
Za chrbátom ostáva prvý náročný úsek, údolie stredného Liptova a horizont Nízkych Tatier.
Predo mnou sú dve menej náročné etapy (to len tak vyzerá) výstupu smerom (nie SMER-om) k obline Baranca na horizonte. Obelisk na vrchole zatiaľ vyzerá len ako biela bodka na rozhraní s modrou oblohou.
Rozcestník a informačná tabuľa je chvályhodným počinom správy TANAP-u, ale pred tridsiatimi rokmi tu stálo odpočívadlo so šindlovou strieškou. Je ho škoda – pamätníci mi dajú za pravdu. Holý Vrch – to je pre mňa nová informácia. Roky (30) som tadiaľto prechádzal bez toho, aby som vedel, že sa tak volá. Liptovské dediny sú z tohto miesta ako na dlani a širokouhlý pohľad od Kráľovej Hole po Veľký Fatranský Kriváň má svoje nezabudnuteľné čaro. Malá Fatra mi dlho ako zarytému Liptákovi nehovorila nič. Teraz, pri pohľade na majestátny Veľký Rozsutec, sa mi vynára veľa spomienok aj z tejto časti nášho krásneho kraja.
Autofoto znamená len jedno. Začínam veriť, že vydržím až do bodu nad spotenými kučerami mojej hlavy. Pri mojej neslávnej kondícii mi nebolo „všetko jedno“.
Takto vyzerá „zdola“ druhá časť túry. Zasnežený hrebeň láka kochať sa výhľadom na okolie, noha sa však sem-tam zaborí do hlbokého snehu a únavne opáči špičky vykúkajúcej kosodreviny.
Zľava Pachoľa, Baníkov a Hrubá Kopa.
V strede na horizonte nie moc viditeľná spomínaná Kráľova Hoľa.
Mám šťastie, že stopu predo mnou prešľapalo pár „nezodpovedných“ mne podobných milovníkov panenskej zimnej prírody. Jeden celkom zhovorčivý sympatický Bratislavčan a dvaja neznámi štýlovo oblečení skialpinisti. Akokoľvek nádherné počasie ma obklopovalo, výhľad na nekonečne sa vinúce šľapaje v snehu smerom k vrcholu nepôsobil veľmi povzbudzujúco.
Obchádzanie snehových previsov ma pokorilo až cestou dole. Zaboriť sa nohami miestami po pás nebolo výnimkou.
Pri skale s dobráckym výzorom bernardína (tak ho vidím ja) sa úprimne teším na dúšok teplého čaju z termosky ukrytej v batohu na prepotenom chrbte.
Turista „pešiak“ to má oproti skialpinistovi omnoho ťažšie, povzdychnem si pri pohľade na stopy snúbiace sa navzájom v bieloskvúcom snehu. Pri zostupe z vrcholu sa závisť bude ešte stupňovať.
Po viacročnej absencii sa mi opäť podarilo zvítať sa s vrcholom srdcu blízkeho Baranca . 2184,6 m n. m. Pohladím dlaňou obelisk a kochám sa neopakovateľnou panorámou. Tak známa a vždy taká iná.
Pohľad na východ – Hrubý vrch, Bystrá, Klin a v pozadí Kriváň.
Vľavo Ostrý Roháč – 2087,5 m n. m. (ktovie prečo má toto meno?) a vpravo Volovec – 2063,4 m n. m. Pod nami Žiarske sedlo.
Pohľad na najznámejšie kopce z našej liptovskej strany – sprava : kúsok Ostrého Roháča, Plačlivô, Smutné sedlo, Tri kopy, Hrubá kopa. Ten posledný názov evokuje „kopec“ spomienok na mnohé osamotené aj spoločné túry v každom ročnom počasí. Všetky boli nádherné.
Pachoľa, Salatín, Sivý vrch – v pozadí Malá Fatra.
Na Baníkov (2178 m n.m.) mám tiež pekné spomienky.
Posledný pohľad na „vrcholové zátišie“. Napodiv naozaj bolo bezvetrie a ticho prerušoval len občasný praskot či pohyb slnkom oživnutého snehu.
Nezabudnuteľný deň poznačený predovšetkým vôľou dosiahnuť po dlhom čase známy vrchol sa chýli ku koncu. Cesta dolu bola ťažká, pocit z úspešného prekonania seba samého však stál za to.