Medzi nelichotivými vyjadreniami internetových diskutérov (tak to však väčšinou býva) som našiel jedno prirovnanie. V každej správnej anglickej detektívke sa nakoniec ukáže, že vrahom je záhradník. V tomto prípade sa však záhradník stal aj hrobárom a vykopal hrob všetkým signatárom bratislavskej výzvy. Viacerých z nich mi je ľúto.
Záverom osemhodinového maratónu rokovania v trnavskom divadle bolo prijatie uznesenia o nešťastnom a hrubom porušení stanov strany. V snahe mediálne sa zviditeľniť prekročili signatári „bratislavskej výzvy“ základné pravidlá slušnosti normálne fungujúcej politickej strany. A nie len strany. Veď napríklad ani v nespokojnom manželstve nepodáva jeden z partnerov žiadosť o rozvod najprv na súd a potom to rieši v rodine. Bez akejkoľvek diskusie, ktorá mimochodom nie je absolútne potláčaná, riešili svoje mocenské ambície za hranicou elementárnej slušnosti. Snažím sa uveriť, že to bol naozaj len pokus vygenerovať perspektívneho človeka pre voľbu župana a nie ekonomické záujmy. V kuloároch zaznelo meno Branislava Záhradníka. Myslím si, že svoje ambície po včerajšku nadlho pochoval. Škoda, že jeho chabé a vlažné vystúpenie na ústrednej rade v Trnave nemohla vidieť široká verejnosť. Nič zásadné nepovedal a pritom aj s ostatnými signatármi výzvy mohol diskutovať koľko chcel. Paradoxne potom vyznievajú sebavedomé „mediálne výstupy“ pre kamery televíznych štábov bez akýchkoľvek návrhov na riešenia. Novinári dostali svoju tému a chopili sa jej. Napokon, veď je to ich práca. Pár dní ju budú živiť a potom „bublina“ prirodzene spľasne. Tak už to v politike chodí.
Vyjadrenia signatárov o bezpredecentnej exkomunikácii, či prirovnávanie sa k chartistom spred novembra 1989, ba dokonca k upáleniu Jana Husa na hranici však je len odvádzanie od zásadného merita veci. A tým je, že bezcitne a bez akéhokoľvek predošlého oznámenia poškodili v očiach verejnosti obraz strany a ľudí, ktorí v nej pracujú a veria, že je tým správnym protipólom rastúcej boľševizácie slovenskej spoločnosti.