Ivan Laučík
zomrel pred štyrmi rokmi 12. mája 2004.
V pondelok 12. mája 2008 sme sa stretli pri jeho hrobe – čítali jeho verše a spomínali.
Stručný oznam, ktorý mi prišiel poštou od poetky Anny Ondrejkovej. To ona je hybnou silou posedení na možno nezvyklom a smutnom mieste. Tie stretnutia živých s mŕtvym však nie sú smutné. Výber Ivanových veršov a ich interpretácia sú výsledkom okamžitých pocitov. Zážitky, či už osobné alebo sprostredkované vyvolávajú aj úsmev na tvári. A tak je to dobre.
Boris Vacek poznal jeho dušu dôverne. Bývali neďaleko od seba a spoločne “drali“ poslaneckú lavicu .
Úryvok z jeho básne som použil v tohoročnej PF-ke. Poznal veľmi dobre Liptov, jeho prírodu a históriu a vedel o nej pútavo rozprávať a metaforicky písať.
Peter Repka o ňom napísal - Ivan Laučík splynul s Vesmírom, ktorý mal rád a ktorému rozumel ako málokto z nás. Písal i za nás. Mnohým mnoho dal. Žil svoje básne, nepísal by, keby nešlo o život.
Koloman Sokol
Uvidel som cez modrý kvet šalvie snehy na Kriváni
a krúžiace jastraby nad mestom - potom už všade ... krehké klobúky,
sombréra, slameniaky víriace nad hlavami.
Železnice - posuny v tme i vo svetle.
Zo zuniacej diaľky prichádzajú tiché, jemné tvory - večné v okamihu,
konečné v mojom úsmeve.
Živší je život než tvrdia Traja zamrznutí / ale ich oči sa prepaľujú do jari /
Sú kosti nemých, tancujú vo vetre - zvieratá s nimi!
Ja som tie hlasy z obrazov - v rôznych jazykoch,
ale v jednom nápeve.
Ivan Laučík (4. júl 1944 - 12. máj 2004) – známy v slovenskej literatúre ako člen skupiny Osamelí bežci , do ktorej patrili ešte Peter Repka a Ivan Štrpka. Prvú zbierku básní Pohyblivý v pohyblivom vydal v roku 1968. Neskôr mu vyšli zbierky Sme príbuzní na začiatku (1970), Na prahu počuteľnosti (1988), Vzdušnou čiarou (1991) a Havránok (1998). V decembri 2003 bolo vydané jeho súborné dielo Básne.
