Začíname starou známou hymnou KAMARÁT a všetci pekne spolu.
V malom priestore nám bolo trochu tesno, ale o to veselšie.
Kamarát sú pesničky smutné i veselé, kamarát si váži tvoje jazvy na tom tele...
Hudobnú dielňu vystriedali výtvarné práce – maľba na sklenené predmety.
... ale aj na drevené lopáriky, doštičky a bedničky.
Nádherne sa na mňa slniečkovo usmiala a len nepríjemný blesk fotoaparátu ju prinútil privrieť oči.
Malí umelci použili nielen štetce, ale aj originálne odtlačky svojich dlaní.
Tomuto kútu „kraľoval“ pestrofarebne vynovený nábytok.
Nedus ho už toľko, lebo bude mať farbu aj za ušami ...
... ale výsledok stál za to - koryto a sedem prasiatok pripravených na zimnú „zakáľačku“.
Vo vedľajšej triede sa maľuje na porcelán.
IKEA by nám mohla závidieť tento servírovací stolík s dvoma papierovými strážcami.
Každý stôl priam kypel snahou vytvoriť čo najkrajšie dielko.
Na všetko dohliada okrem obetavých učiteliek tento „papierový supervízor“.
Po výstave skončia v niektorom detskom šatníku.
Vianočné motívy a kachličky – obkladačky. Čo kus, to originál.
Žeby to bol kvet pre obetavú mamu?
Chlapci toho veľa nenahovorili ...
... ale o to usilovnejšie pracovali. Fantázia týchto detí nepozná hranice.
Ešte posledný „slniečkový“ úsmev a prejdeme do literárnej dielne.
V septembri už zvonček do školy zvoláva, každý malý žiačik aktovku otvára.
V októbri si všetci babku s dedkom uctíme, darčeky im pekné zhotovíme.
V novembri už vietor listy rozfúka, mamička mi teplý čajík ponúka.
V decembri snehuliak sa od radosti chichoce, hurá – hurá už sa blížia krásne Vianoce.
V januári štípe mrázik na líčka, chystaj rýchlo sánky milá Zuzička.
Február je zimný mesiac posledný, zaľúbenci majú sviatok nádherný.
Šťastie je stav duše... Ľudia by sa mali tešiť z maličkostí. Tak, ako sa tešia deti v škole na Kuzmányho ulici. Ak vyžarujú šťastie, potom aj to pozitívne príde.
Projekt „Splynutie dvoch svetov“ ešte nekončí. Dielne JALE (jar – leto) a JEZI (jeseň – zima) však už teraz priniesli veľa pozitívneho. Hmatateľné výsledky viditeľné aj na fotografiách neznamenajú o nič viac ako to, čo ostalo navždy zapísané v srdiečkach a dušičkách „iných“ detí – slniečok. Básnik Rúfus to vymodlil jasne :
Nevedia prečo, no veľmi im to treba.
A možno ešte viacej ako chleba.
Aby im v duši pusto nebolo.
Aby ich mali radi okolo.
Aby im bolo mäkko ako v mame.
Keď bolia veci, ktoré nepoznáme,
tu každé dieťa, plaché ako laň,
na hlave musí cítiť teplú dlaň.
Vďaka, Zuzanka.