Osamelý bežec Ivan Laučík.

Autor: Jozef Repaský | 14.5.2008 o 9:52 | Karma článku: 11,68 | Prečítané:  4880x

Nech ticho na nás nezabúda, ako my nezabúdame na plamienok ponechaný v jaskyni! Malý oznam a pripomenutie, že život okolo nás beží tak rýchlo. Bez ohľadu na to, či chceme, alebo nie. Z času na čas sa však musíme zastaviť a taký bol aj ostatný pondelok. Mal som to šťastie, že mi bolo niekde zhora dané spoznať Ivana Laučíka nielen ako „osamelého bežca“ z učebníc literatúry, ale aj ako kolegu poslanca mestského zastupiteľstva, pedagóga a svojím spôsobom vychovávateľa môjho dieťaťa a detí viacerých mojich vrstovníkov. Svojho času v básni Koloman Sokol napísal, že „živší je život, než tvrdia Traja zamrznutí“ . Kto by to povedal, že zamrznutý Pankrác mu raz bude osudný.

Ivanov šibalský úsmev.Ivanov šibalský úsmev.Jozef Repaský

Ivan Laučík

zomrel pred štyrmi rokmi 12. mája 2004.

V pondelok 12. mája 2008 sme sa stretli pri jeho hrobe – čítali jeho verše a spomínali.

  P7.jpg

Stručný oznam, ktorý mi prišiel poštou od poetky Anny Ondrejkovej. To ona je hybnou silou posedení na možno nezvyklom a smutnom mieste. Tie stretnutia živých s mŕtvym však nie sú smutné. Výber Ivanových veršov a ich interpretácia sú výsledkom okamžitých pocitov. Zážitky, či už osobné alebo sprostredkované vyvolávajú aj úsmev na tvári. A tak je to dobre.

 

P6.jpg 

Boris Vacek poznal jeho dušu dôverne. Bývali neďaleko od seba a spoločne  “drali“ poslaneckú lavicu .

P9.jpg  

Ivanov hrob je plný skaliek a kúskov prírody, ktoré tam nosia jeho príbuzní, priatelia, známi a bývalí žiaci.

 P8.jpg

V pondelok 12. mája prečítal pár básní aj Saša Slafkovský, poslanec NR SR, bývalý primátor Liptovského Mikuláša a dlhoročný priateľ Ivana Laučíka.

P10.jpg  

Spomienky na Ivanove „kúsky“ naozaj vyvolávajú úsmev na tvári.

P1010001.jpg

Kolegovia poslanci MsZ v Liptovskom Mikuláši si Ivana Laučíka (prvý zľava) pamätajú najmä ako striktného „strážcu“ spisovnej slovenčiny pri rokovaniach v tom malom mestskom parlamente.

P3.jpg  

Takto si ho budem pamätať.  Za šibalským výrazom je ukryté veľké srdce a dar rozprávača.

D.Mitana.jpg  

Čítania v intímnej atmosfére malej sály kultúrneho domu boli vždy veľkým zážitkom. Na snímke je s Dušanom Mitanom.

P12.jpg  

 

Úryvok z jeho básne som použil v tohoročnej PF-ke. Poznal veľmi dobre Liptov, jeho prírodu a históriu a vedel o nej pútavo rozprávať a metaforicky písať.

 
 
  Peter Repka o ňom napísal - Ivan Laučík splynul s Vesmírom, ktorý mal rád a ktorému rozumel ako málokto z nás. Písal i za nás. Mnohým mnoho dal. Žil svoje básne, nepísal by, keby nešlo o život.

 Koloman Sokol
Uvidel som cez modrý kvet šalvie snehy na Kriváni
a krúžiace jastraby nad mestom - potom už všade ... krehké klobúky,
sombréra, slameniaky víriace nad hlavami.

Železnice - posuny v tme i vo svetle.
Zo zuniacej diaľky prichádzajú tiché, jemné tvory - večné v okamihu,
konečné v mojom úsmeve.

Živší je život než tvrdia Traja zamrznutí / ale ich oči sa prepaľujú do jari /

Sú kosti nemých, tancujú vo vetre - zvieratá s nimi!
Ja som tie hlasy z obrazov - v rôznych jazykoch,
ale v jednom nápeve.

Ivan Laučík (4. júl 1944 - 12. máj 2004) – známy v slovenskej literatúre ako člen skupiny Osamelí bežci , do ktorej patrili ešte Peter Repka a Ivan Štrpka. Prvú zbierku básní Pohyblivý v pohyblivom vydal v roku 1968. Neskôr mu vyšli zbierky Sme príbuzní na začiatku (1970), Na prahu počuteľnosti (1988), Vzdušnou čiarou (1991) a Havránok (1998). V decembri 2003 bolo vydané jeho súborné dielo Básne.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Maďari za zápas proti Slovensku dostali trest. Zavrú im štadión

Podobne ako Slováci, pozvú na štadión deti.

AUTORSKÁ STRANA PETRY PROCHÁZKOVEJ

Priatelia sú preč alebo mŕtvi

Moskvu som po rokoch našla vysvietenú a nedostupnú pre chudobných.


Už ste čítali?